Národná kultúrna pamiatka: Divadlo a pamätná tabuľa – Národný dom.  Budova je prístupná verejnosti.

Aj keď je pre budovu česť plniť funkciu divadla, táto martinská divadelná budova si ešte okrem toho zaslúži ďaleko viac úcty a uznania za to, čím v minulosti bola a aký bol jej význam.

Po smutnom konci prvej etapy fungovania Matice slovenskej, ktorý prišiel príliš rýchlo a jej nedostavanú budovu si vzala uhorská vláda, bolo potrebné vytvoriť iný priestor, kde by ďalej pokračovalo rozvíjanie rodiacej sa slovenskej kultúry. Martinčania si vzali túto povinnosť za svoju. Dvanásť rokov po zavretí Matice vytvorili Spoločnosť spolumajiteľov národného domu. Minimálny podiel 50 zlatých umožňoval stať sa spolumajiteľom. Konala sa však aj verejná finančná zbierka.Prvotný rozpočet na budovu bol 30 000 zl.,  potom sa zvýšil na 40 000 zl. Pozemky podeň vykúpili za 6 200 zl. Projekt budovy vypracoval martinský staviteľ Blažej Bulla za odmenu 2 000 zl.

Finančné prostriedky dali dokopy, základný kameň bol položený 30. apríla 1888 a stavalo sa. Neuveriteľným tempom, lebo ďalší rok 1889 na Silvestra už budovu slávnostne otvorili a konal sa v nej silvestrovský večierok, na ktorom sa vraj zúčastnilo 700 – 800 hostí. Po 20 mesiacoch od začatia výstavby!

My poznáme budovu iba ako sídlo divadla, v súčasnosti Slovenského komorného divadla. Niet divu, lebo už sedemdesiat rokov je tomu tak. Budova však bola postavená pre multifunkčné využívanie: vystupoval v nej Slovenský spevokol – čiže ochotnícke divadlo, boli tu priestory pre kasíno, fungovala knižnica, kníhkupectvo, múzeum (budúce národné) tu zhromažďovalo zbierky. No vo východnej časti budovy na prízemí bola aj reštaurácia (hostinec) a tu sa aj ubytovávalo v piatich hosťovských izbách. Celý komplex sa mal volať Národný dom, no maďarské úrady to zatrhli, a tak ho smeli volať iba Dom.

O architektonickej stránke budovy by sa dalo povedať veľmi veľa. Obmedzíme sa iba na to, že bola postavená v prevažujúcom novo-renesančnom štýle. Svojho času to bola najreprezentatívnejšou budovou v meste, čo do rozlohy, ale aj výzdoby. Novátorsky v nej bolo vyriešené osvetlenie časti priestorov zhora skleneným svetlíkom – svetlo prenikalo átriom cez dve podlažia. Ľudové prvky výzdoby boli uplatnené v interiéri, najmä v priestoroch kasína.

Na budove sa udiali počas jej existencie mnohé úpravy a rekonštrukcie. Hneď v roku 1910 ju rozšírili na východnej strane prístavbou tzv. malej divadelnej dvorany, čím na východnej fasáde pribudli po dve okná a bola tým porušená symetria teraz jej hlavného priečelia.Túto dostavbu realizoval B. Bulla. Roku 1927 vymenili drevený strop za železobetónový. V rokoch 1941 – 1942 bola uspôsobená divadelná dvorana aj potrebám kina. V rokoch 1952 – 1953 bola budova prestavaná iba pre potreby divadla.Veľa sa zmenilo na vnútornom a vonkajšom usporiadaní.Hlavný vchod z južnej strany bol zrušený a bol vybudovaný trojdverový vchod z východnej strany ozdobený nenáležitými stĺpmi a na podstavcoch dvoma sochami od Fraňa Štefunka – sú to alegórie Pieseň hôr a Pieseň lúk.

V rámci generálnej dlhodobej rekonštrukcie rozdelenej do dvoch etáp v rokoch 1987 – 1993 vznikla na severnej strane prístavba divadelného Štúdia, v ktorom sa náhradne hrávali predstavenia. Architekt Vladimír Kordík s kolektívom vytvorili projekt budovy Štúdia, ktorá úplne homogénne „si prisadla“ k hlavnej budove. Na desať rokov boli však práce zastavené. Druhá etapa sa uskutočnila v rokoch 2004 – 2008, keď bolo potrebné zachraňovať už havarijný stav. Nakoniec sa všetko šťastne skončilo – ukončilo a dnes centrum mesta zdobí architektonicky skvostný objekt.

Text: PhDr. Milan Gonda
Aktuálne fotografie pamiatok daroval Mgr. Ján Farský
Historické fotografie poskytol Ing. Vladimír Bullo