Národná kultúrna pamiatka: Administratívna budova s areálom – Prvá budova Matice slovenskej
Budova Matice slovenskej v Martine je otvorená verejnosti. Ešte stále platí, že keď sa po Slovensku povie „Martin“, u verejnosti kdesi v podvedomí zarezonuje „Matica slovenská“. A to je dobre! Táto naša prvá celonárodná kultúrna inštitúcia si zaslúži, aby si ju naši ľudia pamätali.
Matica slovenská vznikla v roku 1863 v súlade s Memorandom slovenského národa na 1000. výročie príchodu vierozvestcov sv. Cyrila a Metóda. Bola prvou celonárodnou nadkonfesionálnou kultúrnou inštitúciou. Od svojho vzniku budovala muzeálne zbierky a knižnicu s dôrazom na slovenskú kultúru. Vydávala knihy a časopisy v štúrovskej slovenčine a organizovala kultúrne, výchovno-vzdelávacie a osvetové podujatie pre verejnosť. Vykonávala aj inú prospešnú činnosť. Po 12 rokoch činnosti však bola jej činnosť násilne prerušená maďarskou vládou v roku 1875.
Historická budova a jej vývoj
Prvá budova Matice slovenskej je symbolom tejto významnej éry. Spája sa s ňou zaujímavá história. v čase jej vzniku nemal Turčiansky svätý Martin, kde bola založená, vhodné priestory pre jej fungovanie. Prvé valné zhromaždenie Matice slovenskej sa konalo v roku 1863 na námestí pod provizórnym dreveným prístreškom na tento účel „zbúchaným“. Mesto sa preto rozhodlo postaviť spoločnú budovu s Maticou slovenskou na mieste starej mestskej budovy.
Mesto teda vložilo do tohto spoločného podniku svoj pozemok a finančný kapitál za odpredanú horu s podmienkou, že aj Martinčania budú využívať jej priestory. Až do roku 1869, keď celú budovu po odkúpení od mesta vlastnila Matica slovenská. Matica vyhlásila na postavenie „národnej (Slovenskej) svetlice“ finančnú zbierku a Slováci sa doslova po grajciaroch vyzbierali na jej financovanie.
Nedostatok kapitálu spôsobil, že sa stavalo na etapy, pomaly, až sa v prvej etape existencie budovy – nedostavalo. Šťastný vývoj nemalo ani vyberanie projektanta. Začali ju stavať v roku 1864 podľa projektu Karola Harrera. Potom sa stavby ujal Ján N. Bobula, no nakoniec sa nestavalo ani podľa jeho návrhu. Nedokončenú ju odovzdali do užívania o rok neskôr. Interiér bol nakoniec dokončený (v rámci možnosti) až o ďalšie tri roky. Keď sa Matica stala jediným vlastníkom budovy, objednala tretí projekt na dostavbu a riešenie doterajších stavebných problémov u architekta Michala Urbánka, ktorý však zakrátko zomrel a zanedlho zrušili Maticu slovenskú.
Podľa prvej architektonickej verzie mala mať budova strohú klasicistickú fasádu. Budovu do dnešnej podoby (čiže v prvotne plánovanom rozsahu) dostavali až v roku 1900 v novobarokovom štýle pre potreby štátnych úradov. V roku 1919 po vzniku Československej republiky bola Matica slovenská oživotvorená a štát jej vrátil budovu. No tá už nepostačovala pre činnosť ambiciózne zámery staro-novej inštitúcie. Tá si postavila novú druhú budovu a začala ju užívať od roku 1926. Prvá budova opäť slúžila štátnym zariadeniam pošte a súdu. Keď sa tieto inštitúcie odsťahovali, dostala opäť budovu do správy. Až do postavenia tretej budovy Matice slovenskej mala tu predsa len ešte nejaký čas elokované svoje pracoviská.V 80. rokoch 20. storočia bola zrekonštruovaná. Teraz sa tu nachádza pracovisko Slovenskej národnej knižnice – Slovenské národné literárne múzeum.
Vnútorné priestory
V budove na začiatku bola ústrednou miestnosťou dvorana s výškou cez dve podlažia. Mala javisko a galériu a konali sa v nej zhromaždenia, ale slúžila aj ako tanečná sála a pre divadelné predstavenia. Na poschodí s pavlačou do dvora boli byty. Bývala tu aj rodina Viliama Paulyho- Tótha. Vonkajšej výzdobe východnej fasády dominuje hlavný vstup, nad ktorým je balkón a nad ním bohato zdobený štít. Budova má pôdorys písmena U, pričom v jej vnútri je záhrada s troma lipami.
Tu dominuje na žulovom podstavci pomník S. H. Vajanskému, ktorý má odetý antický plášť, na hlave vavrínový veniec a blahosklonne pozoruje dieťatko pri svojich nohách. Pomník vytvoril český sochár František Úprka a mal byť súčasťou väčšieho súsošia. Najskôr sa nachádzal hneď od roku 1926 pred vstupom do druhej budovy Matice slovenskej. Socha veľmi trpela nelichotivými poznámkami návštevníkov, a tak ju roku 1964 premiestnili na toto tiché miesto.
Literárnu expozíciu hojne navštevujú školské zájazdy, dostávajú množstvo informácií od erudovaných sprievodcov po expozícii. Časté sú tu aj zaujímavé výstavy, prevažne so spojitosťou k literatúre. Pre komorné podujatia slúži audio-vizuálna sieň. Národná dvorana je miestom významných slávnostných udalostí. Záhradu občas za teplých letných podvečerov využívali na stretnutia s literátmi a literatúrou – kedysi.
Text: PhDr. Milan Gonda
Aktuálne fotografie pamiatok daroval Mgr. Ján Farský
Historické fotografie poskytol Ing. Vladimír Bullo
Slovak 
English 
German 
Polish 
Hungarian 
