Národná kultúrna pamiatka: Administratívna budova s areálom – prvá budova Matice slovenskej.  Budova je prístupná verejnosti.

Ešte stále platí, že keď sa po Slovensku povie „Martin“, u verejnosti kdesi v podvedomí zarezonuje „Matica slovenská“. A to je dobre! Táto naša prvá celonárodná kultúrna inštitúcia si zaslúži, aby si ju naši ľudia pamätali.

Vznikla vďaka snahám národne orientovanej inteligencie v súlade s Memorandom slovenského národa v roku 1863 – symbolicky na 1000. výročie príchodu vierozvestcov sv. Cyrila a Metóda na Slovensko. Bola prvou celonárodnou nad konfesionálnou kultúrnou inštitúciou. Zamerala sa na budovanie muzeálnych zbierok so vzťahom k Slovensku a taktiež vytvorila knižnicu s rovnakým zameraním. Vydávala knihy a časopisy v krátko pred tým konštituovanej štúrovskej slovenčine. Prostredníctvom nich realizovala kultúrne, výchovno-vzdelávacie a osvetové pôsobenie na širokú verejnosť. Vykonávala aj inú prospešnú činnosť. Jej trvanie v prvej etape bolo krátke – po 12 rokoch činnosti ju v roku 1875 maďarská vláda násilne prerušila.

Symbolom týchto pamätných čias je prvá budova Matice slovenskej. Spája sa s ňou zaujímavá história. Malé mestečko Turč. Sv. Martin nemalo v čase vzniku Matice slovenskej nemalo pre jej fungovanie vhodné priestory, lebo tie nemalo ani pre svoju radnicu Prvé valné zhromaždenie Matice slovenskej v roku 1863 sa konalo na námestí pod provizórnym dreveným prístreškom na tento účel „zbúchaným“.

Mesto a Matica sa rozhodli postaviť spoločnú budovu na mieste inej nevyhovujúcej mestskej budovy, ktorú prenajímali pošte. Mesto teda vložilo do tohto spoločného podniku svoj pozemok a finančný kapitál za odpredanú horu s podmienkou, že aj Martinčania budú využívať jej priestory.Až do roku 1869, keď celú budovu po odkúpení od mesta vlastnila Matica slovenská. Matica vyhlásila na postavenie „národnej (Slovenskej) svetlice“ finančnú zbierku a Slováci sa doslova po grajciaroch vyzbierali na jej financovanie.

Nedostatok kapitálu spôsobil, že sa stavalo na etapy, pomaly, až sa v prvej etape existencie budovy – nedostavalo. Šťastný vývoj nemalo ani vyberanie projektanta. Začali ju stavať v roku 1864 podľa projektu Karola Harrera. Potom sa stavby ujal Ján N. Bobula, no nakoniec sa nestavalo ani podľa jeho návrhu. Nedokončenú ju odovzdali do užívania o rok neskôr. Interiér bol nakoniec dokončený (v rámci možnosti) až o ďalšie tri roky.Keď sa Matica stala jediným vlastníkom budovy, objednala tretí projekt na dostavbu a riešenie doterajších stavebných problémov  u architekta Michala Urbánka, ktorý však zakrátko zomrel a zanedlho zrušili Maticu slovenskú.

Podľa prvej architektonickej verzie mala mať budova strohú klasicistickú fasádu. Budovu do dnešnej podoby (čiže v prvotne plánovanom rozsahu) dostavali až v roku 1900 v novobarokovom štýle pre potreby štátnych úradov. V roku 1919 po vzniku Československej republiky bola Matica slovenská oživotvorená a štát jej vrátil budovu. No tá už nepostačovala pre činnosť ambiciózne zámery staro-novej inštitúcie. Tá si postavila novú druhú budovu a začala ju užívať od roku 1926. Prvá budova opäť slúžila štátnym zariadeniam pošte a súdu. Keď sa tieto inštitúcie odsťahovali, dostala opäť budovu do správy. Až do postavenia  tretej budovy Matice slovenskej mala tu predsa len ešte nejaký čas elokované svoje pracoviská.V 80. rokoch 20. storočia bola zrekonštruovaná. Teraz sa tu nachádza pracovisko Slovenskej národnej knižnice – Slovenské národné literárne múzeum.

V budove na začiatku bola ústrednou miestnosťou dvorana s výškou cez dve podlažia. Mala javisko a galériu a konali sa v nej zhromaždenia, ale slúžila aj ako tanečná sála a pre divadelné predstavenia. Na poschodí s pavlačou do dvora boli byty. Bývala tu aj rodina Viliama Paulyho- Tótha. Vonkajšej výzdobe východnej fasády dominuje hlavný vstup, nad ktorým je balkón a nad ním bohato zdobený štít. Budova má pôdorys písmena U, pričom v jej vnútri je záhrada s troma lipami.

Tu dominuje na žulovom podstavci pomník S. H. Vajanskému, ktorý má odetý antický plášť, na hlave vavrínový veniec a blahosklonne pozoruje dieťatko pri svojich nohách. Pomník vytvoril český sochár František Úprka a mal byť súčasťou väčšieho súsošia. Najskôr sa nachádzal hneď od roku 1926 pred vstupom do druhej budovy Matice slovenskej. Socha veľmi trpela nelichotivými poznámkami návštevníkov, a tak ju roku 1964 premiestnili na toto tiché miesto.

Literárnu expozíciu hojne navštevujú školské zájazdy, dostávajú množstvo informácií od erudovaných sprievodcov po expozícii. Časté sú tu aj zaujímavé výstavy, prevažne so spojitosťou k literatúre. Pre komorné podujatia slúži audio-vizuálna sieň. Národná dvorana je miestom významných slávnostných udalostí. Záhradu občas za teplých letných podvečerov využívali na stretnutia s literátmi a literatúrou – kedysi.

LITERÁRNE MÚZEUM SNK

Niet pochýb o tom, že dejiny nášho mesto sú nerozlučne zviazané s literárnou tvorbou, knihami a kníhtlačou. Na vytváraní a formovaní slovenskej knižnej kultúry sa počas množstva rokov výrazne podieľali autori, inštitúcie, vydavateľstvá a tlačiarne sídliace v Martine. Dnes sa môžeme s dlhou a nevšednou históriou spätou s literatúrou, zoznámiť v SNK – Literárnom múzeu.

Múzeum sídli v historickej I. budove Matice slovenskej.Jej základný kameň položili 6. apríla 1864. A už v roku 1870 v nej sprístupnili prvú národnú múzejnú expozíciu archívneho, knižného, galerijného a národopisného zamerania. Literárne múzeum SNK ako ústredné literárne múzeum na Slovensku v tejto budove sídli od roku 1992. Jeho základným poslaním je budovanie a spravovanie databázy údajov o predmetoch a dokumentoch so vzťahom k slovenskej literatúre z územia Slovenskej republiky a zahraničia.

Od Veľkomoravskej ríše po realizmus a slovenskú modernu

Literárne múzeum SNK má pre návštevníkov pripravenú prehliadku stálej expozíciedejín slovenskéhopísomníctva od 8. storočia nášho letopočtu až po I. svetovú vojnu.
Expozícia je rozdelená chronologicky do deviatich častí. Návštevníci si pri prehliadke môžu najprv pozrieť Národnú dvoranu a potom sa postupne môžu zoznámiť s jednotlivými etapami vývoja literatúry na našom území:
– Veľkomoravská ríša – kolíska slovanského písomníctva /800 – 1000/
– Nové konštituovanie stredovekej literatúry po vzniku Uhorského štátu /1000 – 1500/
– Renesančná a humanistická literatúra /1500 – 1650/
– Literatúra na Slovensku v období baroka /prvá polovica 17. stor. – druhá polovica 18. stor./
– Osvietenstvo a počiatky národného obrodenia /1780 – 1820/
– Klasicizmus /1820 – 1840/
– Romantizmus /1840 – 1880/ a matičné roky /1863 – 1875/
– Realizmus a slovenská moderna /1870 – 1918/

Mnísi prepisovali knihy ručne

Pozornosť návštevníkov pri prehliadke pútajú i originálne výtvarné diela slovenských umelcov, historický nábytok a rôzne písacie potreby od najstaršieho obdobia.
Zaujímavá a veľmi hodnotná je celá expozícia. Ale návštevníci si môžu na vlastné oči pozrieť napríklad vernú kópiu stredovekého stola, za ktorým sedávali stovky, či tisícky stredovekých mníchov a poctivo prepisovali celé desaťročia od rána do zotmenia, písmenko po písmenku, knihu po knihe. Sedeli pri tom na tvrdých drevených stoličkách a používali samozrejme stredoveké písacie potreby. Takto krvopotne sa kedysi množili knihy. Návštevníci môžu v múzeu vidieť i klenoty knižnej kultúry. Patria medzi ne faksmile ( verné kópie) a originály významných písomností, ktoré vznikali uvedeným spôsobom. Nádherné sú náboženské spevníky Bratislavské graduály z roku 1487 s bohatými, krásnymi ilumináciami (ilustráciami). Veľmi zaujímavá a cenná je i Kremnická mestská kniha z roku 1426, tiež ručne písaná a ilustrovaná.

Tlačiarenský lis, aj okuliare baťka Škultétyho

Po ručnom prepisovaní kníh nastupuje etapa kníhtlače. Za vynálezcu kníhtlače sa považuje JohannesGutenberg, ktorý zdokonalil tlačiarenský stroj. V roku 1455 vytlačil tzv. 42 riadkovú Bibliu. V období medzi vynálezom kníhtlače a koncom 15. storočia vznikali prvotlače – Inkunábuly. Sú to najstaršie tlačené knihy. Inkunábuly tiež možno uvidieť v expozícii. A pozrieť si môžeme aj spomínaný tlačiarenský lis. Je to lis levočského kníhtlačiara Brewera z roku 1668, na ktorom sa tlačili aj Komenského diela a iné významné tlače.

V expozícii sa nájdu aj originálne diela slovenských umelcov. A tiež osobné predmety autorov, napríklad orlie pero Jozefa Miloslava Hurbana, písacie potreby Boženy Slančíkovej Timravy, či okuliare, ktoré nosil baťko Škultéty. Aj prostredníctvom týchto predmetov sa môžu návštevníci v mysli ľahšie preniesť do doby, keď literárne diela autorov vznikali.

Text: PhDr. Milan Gonda
Aktuálne fotografie pamiatok daroval Mgr. Ján Farský
Historické fotografie poskytol Ing. Vladimír Bullo