Keby sa Martinčania až tak veľmi neponáhľali za svojimi každodennými povinnosťami, určite by si boli všimli, že jednou z najkrajších budov v meste – a možno že aj najkrajšou! – z hľadiska architektonického stvárnenia a výzdoby je stará budova Slovenského národného múzea. Teraz trochu zaniká na rušnej martinskej križovatke, no treba si od nej urobiť istý odstup, najlepšie vystúpiť na schodisko hlavnej pošty, a vychutnať si ju.

Hneď na prvý pohľad zaujme paradoxom: je pomerne malá, no pôsobí monumentálne a reprezentačne. Bola postavená pre potreby Slovenského národného múzea v rokoch1906 – 1907 podľa návrhu v tom čase mladého budapeštianskeho architekta Milana Michala Harminca. Stojí v susedstve svojho „staršieho brata“ Národného domu. Tu sa na konci 19. storočia snažila národne orientovaná inteligencia aspoň v rámci skromných možností udržiavať kultúrny život a dvíhať národne povedomie Slovákov. V jeho priestoroch boli umiestnené zbierky, ktoré zhromažďovala Muzeálna slovenská spoločnosť založená roku 1893. O vybudovanie múzea sa zaslúžil kňaz a národovec Andrej Kmeť, ktorý bol kustódom múzejných zbierok. Otvorenia novej budovy sa však nedožil, zomrel pár mesiacov pred jej slávnostným odovzdaním do užívania. Prvé expozície v nej boli sprístupnené v roku 1908.

Investorom bola Muzeálna slovenská spoločnosť, ktorá na svojom valnom zhromaždení v auguste 1905 vyhodnotila situáciu takto: „…poneváč vidí nutnú potrebu primeraných miestností, i keď celý potrebný stavebný kapitál není ešte pohromade, návrh prijíma a spoliehajúc sa na pomoc Božiu a počítajúc na výdatnú obetavosť slovenského obecenstva, poveruje správu a výbor s najbližšou jarou pustiť sa do stavby muzeálnej budovy.“Obdivuhodné je, že budovu postavili za dva roky. Klobúk dole pred gurážou, entuziazmom a pracovitosťou našich predkov!

Budova sa snaží vyrovnať svojím dojmom iným veľkým európskym národným múzeám, preto sú na nej uplatnené klasicistické postupy s výraznými prvkami pripomínajúcimi antiku. Na budove je pozoruhodné aj to, že za jej vyše storočnej existencie nebol pozmenený jej zovňajšok, ba neboli uskutočnené ani  zásadné zmeny v jej interiéri.

V čase svojho vzniku bola situovaná do nezastavaného priestoru mesta – nové ulice Turčianskeho Sv. Martina sa začínali len pomaly črtať. Preto sa hlavná južná fasáda budovy nádherne vynímala. V súčasnosti dominuje hlavne západná fasáda s harmonicky rozloženými symetrickými plochami.Zovňajšok budovy je doslova preplnený ozdobnými prvkami, ktoré ale v konečnom súčte vyznievajú v estetickom súlade. Rovnako aj vo vnútri návštevníka prekvapí veľmi pekná výzdoba. Atmosféru celého interiéru určuje veľkorysá vstupná hala a  reprezentačné schodisko. Treba však dodať, že aj keď budova pôsobí starobylo, staviteľ v čase výstavby uplatnili vtedy nové moderné postupy – napríklad pri zhotovovaní stropov bol použitý železobetonový systém.

Už pri kladení základného kameňa múzea Andrej Kmeť v slávnostnom príhovore naznačil, že budova  bude asi veľmi rýchlo priestorovo nedostatočná pre potreby národného múzea. Mal pravdu. V roku 1938 ju nahradila iná novopostavená budova v Martine.

Vo vyše storočnej histórii budovy sa pri jej využívaní vystriedali aj rozmanití podnájomníci (zvlášť po druhej svetovej vojne): napríklad prechodne ju využívala armáda, sídlil v nej okresný dom osvety, priestory využívala okresná knižnica, slúžila ako ľudová škola umenia. No predsa sa len vrátila k napĺňaniu múzejného poslania.

V súčasnosti sa v budove nachádzajú trvalé expozície Kmetianum, venovaná práci Andreja Kmeťa a expozícia Príroda Turca. Je súčasťou Slovenského národného múzea v Martine a nachádza sa tu Oddelenie prírodovedných zbierok Múzeí v Martine.

Text: PhDr. Milan Gonda
Aktuálne fotografie pamiatok daroval Mgr. Ján Farský
Historické fotografie poskytol Ing. Vladimír Bullo